Mala Evicka

Ked som po prvykrat navstivila USA, bolo presne taketo horuce a vlhke leto. Pamatam sa na chvilu, ked som pred sestnastimi rokmi vysla z letiska a ovalil ma horuci a vlhky vzduch, ktory som doma poznala len zo sklenika (lepsie povedane foliovnika). Vzdy, ked som sa na nedychatelny „teply chuchvalec“ stazovala, moji americki kolegovia mali pre mna po ruke „mudru“ odpoved: „Think snow!“

Nech sa snazim, ako sa snazim, nefunguje to.

Vonku si dnes aktualne vsetky vtaciky poskakuju s otvorenymi zobacikmi a vyuzivaju kazdu prilezitost, aby sa mohli poclapkat v tanieri s cerstvou vodou, ktoru doplnam kazdu polhodinu. Uzasne sa im paci, ked polievam kvety, prelietavaju cez kvapky vody a ja spekulujem, ci sa pamataju na februar… Menili by?

V zahrade lietaju od muchy k muche, maju tam teraz hmyzu neurekom, ved co ine by robili? V zime ich vzdy usilovne krmime a ako nas v skole ucili, „v lete sa nam za to odvdacia spievanim a chytanim kadejakej havede“. Spievat sa im v tejto horucave velmi nechce, ale mladata su hladne a treba ich krmit. Iste sa im teraz hlada lahsie, ich krmidielka boli v zime zasypane snehom. Naplnene sa neskor stali tercom hladnych vevericiek a bolo velmi namahave doplnat ich. Sneh mi siahal takmer po zadok a topanky nestihali medzi krmenim schnut.

Sykorky sa pred par tyzdnami nastahovali do ich stareho domceka. V zime vydrzal napor vetra a snehu, na jar utoky vrabcov, ktore sa este stale nepoucili, ze vchod do domceka bol vybudovany specialne pre male sykorky a Cin-Cin s Cinkou si budu musiet postavit vlastny.

Denne sa (aj napriek horucavam) vytesujem z mojej zahrady. V zime bola rovna, sneh stlacil vsetko k zemi a stratila svoju „naozajstnu tvar“. To co ju robi jedinecnou, bolo prec alebo len trosicku vytrcalo zo snehu.

Ja som zatial pozerala v telke good angels, nuz a moj manzel, ako kazdy rok, aj tejto zimy sa pocas nekonecneho odhrnania snehu zaprisahal, ze sa uz nikdy v zivote nebude stazovat na horucavy.

Ako som sa tak dnes pri polievani pozerala na moju krasnu zakvitnutu zahradu a s detmi hrala detske hry, kdesi na dne spomienok som zatuzila po tom uzasnom tichu a pokoji, ktory poskytuje zasnezena krajina. Vsetko znie inac, sneh izoluje vsetky zvuky a  trbliece sa v slencnej ziare.

Skoda len, ze si nemozeme „zakonzervovat“ nieco z toho chladu v zime a pomalicky ho „spotrebuvat v takychto horucavach. Alebo naopak, usetrene nadbytocne teplo zase uzivat pod zimnikom na zastavke, ked neprichadza autobus.

Mam rada styri rocne obdobia. Kazde z nich ma svoje osobite caro a vzdy rada spominam ma tie predosle. Nech sa vsak snazim, ako sa snazim, ani pohlad na tuto zalahu snehu mi nepomaha prekonat horucavy vonku.