Minule som sa vybrala do neďalekého marketu. Slnko už dávno zašlo. V diaľke už bolo vidno črtajúci sa obrys nedočkavého mesiaca. Čajky tancujúce v rytmoch roztopašného vetra akoby niečo hľadali, detske hry. Vo vzduchu bolo cítiť sladkastú vôňu zrejúcich pomarančov, ktorú miestami prerážal pach baranieho mäsa. Čas večere. O malú chvíľu tma padne až k nohám a len žiariace svetlá v diaľke ako oči hladného draka rozrážajú, tú na pohľad nekonečnú čierňavu. Hudba pulzujúca odvšadiaľ preniká až do kútov miestnych domov. Prenikavý hlas, na miestne pomery, vysokého Turka s vyčesanými vlasmi a úsmevom od ucha k uchu láka na najlepšie jedlo v meste. Kto by si nedal povedať?
Pousmejem sa. V hlave mi prebehne niekoľko otravných myšlienok. V duchu si zopakujem obsah môjho nákupného zoznamu a pridám do kroku.
Predo mnou úzka ulička. Aj druhá. Na rozdiel od druhej širšia a preplnená. Trochu zaváham a vykročím smerom k turistami popredkávanej ulici. Do červena opálení a lesknúci sa od krému, ktorí pred malou chvíľou vyšli zo sprchy. Ruky plné igelitových tašiek, v nich panske tricka, mokre plavky alebo plačúcich detí túžiacich po obrovskej lízanke. Typickí dovolenkári. Nenásytné „kabelkolovkyne“ pobehujúce z jedného stánku ku druhému, hladaju kabelky a unudení muži čakajúci na neďalekom múriku, mysliac na vytúžený pohár dobre vychladeného piva. Človeku by ani nenapadlo, že môže počuť toľko jazykov na jednom mieste.
Fasády starých osmanských domov, ktoré si snáď pamätajú niektorého zo sultánov, zdobia ulicu. Na balkónoch hojdajúce sa útle nohy a zvedavé oči podčiarkujú detskú bezstarostnosť. Symfónia lyžičiek udierajúcich o tenké, ale pevné sklo pohárika v tvare tulipánu a nepravidelné sŕkanie dúškov čierneho čaju sa prediera cez mravu a krik obchodujúcich. Staršie ženy posedávajúce na nízkych stoličkách ponúkajú štrikované ponožky. Sem- tam začuť zahrešiť predavača alebo tľapnutie rúk na znak dohody.
Všetci majú čas. Nikto sa nikam neponáhľa. Veď aj na čo. Turecké hodiny bijú pomalšie. Každé jedny. Čas sa tu nezastavil, to nie. Ale tu ho má každý, vždy. Nie iba na prehodenie zopár slov, ale na poriadny kusisko reči. Že nemáš čas? Nedáš si čaj a nepozhováraš sa? Tieto slová Turci nepoznajú. A že budem meškať? Veď nech počkajú. Čas tu nie je luxus. Ani peniaze. Čas je rodina, priateľstvo, porozumenie. Pomyselná škatuľka previazaná červenou stuhou. Možno drahšia ako blyštiace sa turecké zlato.
Skúste si predstaviť ten kontrast. Uponáhľaní turisti s kropajami potu na čele, ktorí chcú ešte pred večerným animačným programom stihnúť nakúpiť všetko od korenín až po topanky a ležérne sediaci Turci popíjajúci čaj a nedbajúci na ruch okolo nich. Zaujímavý obraz. Akoby sa tu stretli dva svety.
Vtom ma napadne, že ešte musím kúpiť chlieb, olivový olej, baklavu, …Ale čo, veď mám čas.
Celá debata | RSS tejto debaty