Mala Evicka

Už len necelý týždeň ma delil od jarných prázdnin. Bola som nedočkavá, no nie kvôli prázdninám, ale kvôli dlho očakávanému dňu, ktorý sa blížil. Ten deň však nebol obyčajný, mali sme naplánovanú cestu do Bratislavy. Mojím dôvodom na radosť bola moja sestra s ktorou sme sa prvýkrát odlúčili na dlhšie ako na mesiac. Bolo to pre mňa ťažké ako určite myslím pre každých dvoch súrodencov, ktorí sa majú radi a boli na seba zvyknutí celý život.

Chodili sme spolu na základnú školu, takisto nás spájala aj naša stredná škola – Gymnázium P.J. Šafárika. Avšak každý musí dospieť. Po dvoch mesiacoch som bola skutočne šťastná, že sa konečne uvidím s mojou sestrou. Prišiel ten dlho plánovaný deň a ja spolu s mojimi rodičmi sme sa vydali na cestu „okolo Slovenska“. Dva mesiace pred našou cestou som získala vodičský preukaz. Ocko s radosťou zahlásil: „ty ideš šoférovať, to je ako darček pod vianočné stromčeky!“, ale moja mamka nebola veľmi nadšená.

Zo začiatku mala obavy avšak v skutočnosti som mala už množstvo skúseností za ktoré som sa nemusela hanbiť. Volant som uchytila pevne do ruky, zapla si pás, nastavila svetlá, stlačila spojku, naštartovala, zaradila do jednotky, ako vidíte pokutu by som nedostala, a vydali sme sa na veľmi zaujímavú cestu, ktorá nám prebehla skutočne rýchlo. Po Zvolen som mala vedenie auta v rukách ja a pred Zvolenom sme urobili výmenu, pretože ocko ma nechcel nechať šoférovať na tej „luxusnej ceste prvej triedy“. Cesta nám prešla ako voda a už sme boli v Bratislave pred Romankinou školou, kde sme na ňu netrpezlivo čakali. Prešlo asi päť minút a zazreli sme ju. Na začiatku som asi zabudla spomenúť, že to bolo prekvapenie a moja sestra nič nečakala. Ak nás uvidela, rozbehla sa ku nám a v očiach mala skutočné iskričky šťastia, ktoré som u nej už dávno nevidela. Veľmi milo ma prekvapilo, hneď nás zoznámila s jej kamarátkami a už sme boli na ceste na Romankin internát, kde bývala.

Jej internát sa volá Mladá Garda, kde žije množstvo mladých ľudí, ktorí navštevujú okolité univerzity. Po príchode na Gardu nám Romanka všetko poukazovala a spoznali sme prostredie, ktoré sa pre ňu stalo druhým domovom. Jej izba pred zrekonštruovaním vyzerala hrozne, myslím, že horšie to už ani nemohlo byť, no moji rodičia „veľkí kutili“ to tak nenechali. Ešte na začiatku leta všetko prerobili, krásne namaľovali steny, miesto rozbitej podlahy jej kúpili nový koberec, namaľovali skrinky na oblecenie a tenisky a z hrôzy sa stala krásna útulná detská izba, v ktorej som sa cítila ako doma. Mojim rodičom Romanka vybavila izbu na druhej strane internátu. Zatiaľ kým sa naši rodičia ubytovali, my sme sa s Romankou rozprávali o novinkách. Zrazu mamka s prekvapením v očiach vtrhla do izby a oznámila nám úžasnú novinu .V rukách držala lístky na predstavenie muzikálu „Cigáni idú do neba“ v divadle Nová Scéna. Toto bolo zase prekvapenie pre mňa. Bola som nadšená, pretože pred pár rokmi som navštívila jeden muzikál v Košiciach s názvom „Rusalka“, čo je určite každému známe, ktorý ma skutočne fascinoval. Už od začiatku mi bolo divné, prečo odo mňa rodičia chceli, aby som si zobrala aj niečo pekné a elegantné, no vtedy som nič netušila, ale teraz som všetko chápala.

Do začiatku predstavenia nám zostávali dve hodiny. Rýchlo sme sa začali chystať. Krásne vlasy, make-up, čižmy, elegantné šaty, kabát, prehodiť kabelky cez plece a mohli sme vyraziť. Bola som nadšená a plná očakávaní ako to celé bude prebiehať. Oblečení sme boli ako páni. Po príchode do divadla sme sa usadili na naše miesta a zostávalo päť minút do začiatku predstavenia. Pri vchode sme dostali brožúrku, v ktorej sme si mohli prečítať dej, akí herci stvárnia jednotlivé postavy a aké piesne budú spievať. Už z obrázkov som zistila, že to bude veľmi zaujímavé. Tanec, spev, krásny herec a už som bola v siedmom nebi. Zrazu nastalo obrovské ticho, zhasli svetlá a pohľady ľudí sa upriamili na vysvietené miesto, kde na pníku sedela stará žena „Cigánka“. Neskutočne ma fascinovala, ak mám pravdu povedať, už je to dávno, čo som bola na tomto predstavení avšak ju si zapamätám navždy. Ten hlas, ten tón hlasu, tie výšky, tá intonácia, bolo to priam neuveriteľné ako vo sne, v ktorom som zažívala katarziu. Po tomto úvode sa to všetko začalo. Mohli sme vidieť nádherné šaty, rôzne choreografie pri ktorých som mala sto chutí postaviť sa a tancovať s nimi. Malo to nádych adrenalínu, vášne, romantiky, lásky ba či obrovského sklamania.

Ak by som mala zhrnúť dej z môjho pohľadu. Začalo sa to zvláštne, bol jeden „Cigán“ s menom Zobar, ktorý nebol veľmi ukážkovým príkladom ideálneho muža. Bol zlodejom koní, čím si zarábal na svoje živobytie. Jeho rodina ho za to odcudzovala avšak aj napriek všetkému zlému ho stále milovala. No ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré. Vďaka kradnutiu koní sa zoznámil s jednou dedinčankou „Radou“, ktorá bývala v neďalekej osade blízko Zobara. Ona mala otca, ktorý bol zhodou okolností bohatý a vlastnil množstvo koní. Zobar bol idolom krásy, lámačom ženských sŕdc, vyšportovaný so zlatom v hrdle aj v nohách. Mohol mať hociktorú dedinčanku na ktorú si ukázal prstom, ale nie, on nechcel len tak hociktorú. Zobar sa zamiloval do krásnej Rady, ktorú sa rozhodol navštevovať častejšie, aby ju bližšie spoznal. Zistili o sebe zaujímavé ba nepekné a zarážajúce veci, ale aj napriek tomu sa ďalej stretávali. Rada nemilovala nič viac na svete ako slobodu a voľnosť a Zobar nemiloval nič viac na svete ako sám seba a svoju hrdosť, na ktorú neskôr aj doplatil. Osudom sa im stalo zlé načasovanie obrovskej lásky. Zobar mal byť obesený za všetky krádeže, ktorých sa dopustil, no priamo spod šibenice skočil na koňa a zachránil sa.

Nadišiel obrovský zlom, ktorý nikto nečakal. Rada mu vyznala lásku a Zobar mal v úmysle požiadať Radu o ruku. Tak sa aj stane, keď Zobar príde do Radinej osady. Avšak nastane neočakávaný moment, kde si Zobar má pred Radu kľaknúť, lenže zavelí jeho najväčšia zloba, jeho hrdosť on ako veľký pán, vajda sa nepokorí žene a nekľakne si pred ňu. Rada sa mu vysmeje do tváre, čo Zobar nečakal a v jeho obrovskom hneve vytasí nôž, bodne ju priamo do srdca, no v tom ju zrazu právom pomstí jej milovaný otec, ktorý ho zozadu prebodne nožom. Milenci v objatí padajú na zem a záber sa znova zameriava na starú cigánku, ktorá so smútkom v hlase preriekne: „Obaja boli mladí, obaja sa milovali a obaja spolu aj zomreli, ale neodišli do pekla, pretože ako sa hovorí „Cigáni idú do neba“.