,,Pani delegátka, dnes sme to urobili za jedenásť hodín,“ informuje ma s nadšením pán Branický. ,,Teta, tato nám nedovolil ísť ani na záchod. Jula revala, tak potom zastavil.“ Robila som sa, že som prepočula informáciu, ktorú mi podal malý Branický. Bolo skoro ráno a ja som tušila, čo bude nasledovať. ,,Dúfam, že dostaneme izbu hneď, sme unavení a deti majú toho tiež dosť,“ skúsila pani Branická, zatiaľ po dobrom.
Vysvetlila som im, čo už dávno vedeli z pokynov na cestu, ktoré dostali pri podpise zmluvy. Ubytovaní budú až po štrnástej hodine. Pani Branickú to značne nahnevalo a spustila na mňa sprchu výčitiek. Trpezlivo som ju vypočula a poradila, ako si skrátiť čas čakania, kým dostanú kľúče od izby.
Dovolenka Branickým začala tým, že si zvykali byť spolu dvadsaťštyri hodín denne. Doma sa vídali ráno a večer. Otec rodiny odchádzal do práce, keď deti ešte spali a prichádzal, keď už spali. Hotelová izba s prístelkami sa stala ich dočasným domovom. Maťo a Julka sa tešili na more a nemali žiadne porozumenie pre svojho chronicky nevyspatého otca.
Cestou na pláž mi pani Branická prišla povedať, že majú zaplatenú izbu s výhľadom na more. Darmo som jej vysvetľovala, že doplácali morskú stranu, nie výhľad na more. ,,Ten strom, rovno pred našim balkónom, nám bráni výhľadu na more. Chceme čo sme si zaplatili!“ Opäť trpezlivé vysvetľovanie rozdielu medzi výhľadom na more a morskou stranou. Bez úspechu.
Pán Branický nechal ísť manželku s deťmi k moru a povedal mi, že chápe o čom hovorím. Poprosil ma, aby som im izbu nemenila, aj keby jeho manželka na tom trvala. Nemá nervy opäť prenášať všetky veci, vsetky lacne topanky, dámske šaty do inej izby. Nemenila som.
Druhý deň som ich nevidela. Tretí deň dobehli deti po miniklube za mnou. Zvykli si, že ma nájdu sedieť na recepcii a obdivovali vianočné stromčeky, ktoré mám hneď pri sebe. Porozprávali mi, že mama sa s tatinom nerozprávala. Tatino vraj stále pozeral na tety na pláži. To hovorila mama, tatino kričal, že on na nikoho nepozeral. Mama plakala, že je tlstá a tatino sa robil, že spí.
,,Hurá, Branickí sa opäť rozprávajú!“ Moja radosť netrvala dlho. Prišli si vybrať fakultatívny výlet. Ona chcela ísť na fishpicnik, on na rafting. Nie a nie sa dohodnúť. Deti to vyriešili. Chcú jedno aj druhé. Problém bol s cenou výletov. Vybavila som im zľavu. Spokojní odišli.
Rodinka sa po raftingu stmelila. Radosť pozrieť. Deti opäť dobehli za mnou a informovali ma, že tatino a mamina prišli po nich neskoro do miniklubu. Usmiala som sa pri pomyslení, čo bolo toho asi dôvodom.
Šiesty deň katastrofa. Víno na lodi v kombinácii s teplotou vzduchu, urobilo svoje. Pani Branická nemala pochopenie pre dobrú náladu svojho manžela. Mala pocit, že jej urobil hanbu pred všetkými účastníkmi fishpicniku. Spieval a tancoval na lodi so všetkými, iba s ňou nie. Pán Branický posilnený vínom, povedal svojej manželke všetko, čo už dlho držal v sebe. Nepredýchala to.
Trvala na tom, že jej mám zabezpečiť miesto v autobuse na návrat domov. Ona si k nemu do auta nesadne. Koniec, rozvod. Slová, ktoré najčastejšie opakovala. Večer zobrala deti na nákup suvenýrov. Previnilec prišiel za mnou. Vyspal sa, hlava sa mu prečistila. Informovala som ho, že manželka má objednanú cestu domov autobusom. Navigovala som ho na smer, ktorým sa jeho manželka a deti vybrali. Vrátili sa ruka v ruke. Deti mi ukázali nové pirátske tričká. Pani Branická sa pochválila aké nové lacne kabelky si kúpila. Bola som rada, že som jej žiadnu cestu autobusom neobjednala.
,,Pani Janka, tá dovolenka tak rýchlo ubehla,“skonštatovala pani Branická. ,,Deti vyčúrať, nech nemusíme stáť pri každej vŕbe!“ zavelila hlava rodiny.
Nezostávalo mi nič iné, iba si zbožne priať, aby sa „moji“ Branickí, zdraví vrátili domov, pod vedením otca pretekára.
Celá debata | RSS tejto debaty