Mala Evicka

Nastúpim do autobusu. Ľudí tak akurát, jedno dve voľné miesta, vpredu už postávajú. Zastaneme na zastávke, nastúpi ďalších pár ľudí. Za nimi krívajúc nastúpi muž. Pri nastupovaní sotva pokrčí nohu v kolene, zrejme nie je v poriadku. V ruke zviera staršie kabelky na rameno. Tvár ma zarastenú, otrhanú vetrom, vrásky na lícach už dlho nevyčarili smiech. Prisadne si k žene, sediacej pri okne v jednej z dvojsedačiek ktora ma krasne šaty. Je ticho, nikoho si nevšíma. Oblečenú ma staršiu bundu, damske tricka a hoci topanky si už odkráčali svoje, ešte pár kilometrov zvládnu. Je to bezdomovec. Spod nôh sa mu zrazu začne valiť zvláštne zapáchajúca tekutina ako mokre vianočné stromčeky…

Pani sediaca vo vedľajšej dvojke už nevydrží a pohoršenými poznámkami hľadá oporu v prísediacej žene a ostatných spolucestujúcich. Koľko pohŕdania, pohľadom by sa dalo vraždiť. “Pošťanec jeden. Vyhodiť ho treba!” Ľudia prekračujú tenké pramienky tekutiny rozbiehajúcej sa ako pavučina po podlahe autobusu. Veľké deti hrajúce hru “na čiaru neskočíš”.

Bezdomovec odovzdane sedí, nevníma urážlivé pohľady. Nezmôže sa na obranu, život ho už otĺkal dosť. Nevedno či vlastným pričinením alebo súhrou osudu. Ktovie, možno sa už tisíc krát pokúšal vstať, napraviť to… no pohoršené poznámky a pohľady, ktorými by sa dalo vraždiť. A možno už úplne rezignoval. Aký má dôvod ďalej sa snažiť?

Z tašky, ktorú zviera vo svojich rukách vytiahne dvojlitrovú plastovú fľašu. Dopoly naplnená. Alebo už dopoly prázdna? Vyteká. Pozrie na ňu pohľadom, hovoriacim za všetko. Podradné víno, na ktoré sa sotva zmohol, jed ľudstva, no pre neho nástroj na zabudnutie a utlmenie bolesti, najmä tej v srdci. Bohvie koľkokrát už skúšal vstať … no tie pohoršené poznámky a pohľady, ktoré hovoria jasnú odpoveď.

Pani sediaca vo vedľajšej dvojke si toho ani nevšimne. Ona už má svoj predsudok vytvorený. Je to pošťanec. Hanba mu. A treba ho vyhnať.